Preskočiť na obsah Preskočiť na hlavnú navigáciu Preskočiť na pätičku

Synoda o synodalite – Syntéza z diecéznej konzultácie

Syntéza z diecéznej konzultácie

Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica

Úvod

Míľniky a zlomové body

Koordinátorom synodálneho procesu v Banskobystrickej diecéze bol diecéznym biskupom poverený ThLic. Martin Ďuračka, PhD. Diecéznu fázu Synody o synodalite otvoril diecézny biskup, Mons. Marián Chovanec, v nedeľu 17.10.2021, počas sv. omše v Kostole sv. Jána Krstiteľa v Tajove.  Diecézny biskup sa spolu s koordinátorom zhodli, že znovu objavovať čaro synodality sa nemôže robiť direktívne. Preto sa rozhodli celý synodálny proces prinášať ako ponuku a pozvanie. Takto to bolo predložené k spoločnému zvažovaniu na zasadaní Kňazskej rady BB diecézy a v tomto duchu sa na základe otvoreného procesu s tými, ktorí prejavili ochotu a záujem, kreoval aj diecézny synodálny tím. Ten nakoniec tvorilo spoločenstvo dvoch laikov a ôsmich kňazov, ktoré pracovalo v dvoch skupinách. Na Slávnosť Narodenia Pána sa čítal diecézny pastiersky list, ktorý všetkých povzbudzoval k zapojeniu sa do synodálnych konzultácií v diecéze. Diecézny synodálny tím vypracoval a ponúkol tri katechézy o synodalite a pripravil inštrukciu ako postupovať vo farských a iných spoločenstvách. Od januára 2022 metodická skupina synodálneho tímu pripravovala inšpiratívne podklady na dialóg, ktoré približne v dvojtýždňových intervaloch ponúkala farnostiam a spoločenstvám v diecéze. Niektoré spoločenstvá, na základe odporúčania, posielali priebežne zápis z jednotlivých stretnutí a na záver konzultačnej fázy mali zaslať záverečnú súhrnnú správu z jej priebehu.

Dôležitým míľnikom bolo organizovanie synodálnych stretnutí pre kňazov, ktoré sa uskutočňovali približne v mesačných intervaloch v Dome Xaver v Badíne, kde sa 10.6.2022 uskutočnilo aj presynodálne stretnutie.

Prostredníctvom elektronického formulára sa do synodálneho procesu zapojilo 30 farností/spoločenstiev. Medzi nimi bolo aj spoločenstvo žiakov sekundárneho vzdelávania na základnej škole a spoločenstvo vysokoškolskej mládeže. Ináč išlo prevažne o vekovú skupinu medzi 25. – 55. rokom života, spravidla praktizujúcich veriacich. Na stretnutia prichádzalo približne 10 ľudí. Uvedené počty zachytávajú postrehy veriacich približne 1/5 farností v diecéze, a preto v tomto kontexte treba vnímať aj celú syntézu z diecéznej fázy synody.

Ťažkosti a prekvapenia

Členovia synodálneho tímu už počas prvých stretnutí, v čase rozlišovania cesty synodálneho procesu, potrebovali odhaliť zmysel samotného termínu „synodalita“ pre nás a našu partikulárnu cirkev. Konfrontačné napätie sa pohybovalo medzi názorom, že to už viac-menej dávno robíme a vnímaním, že ide o Božie pozvanie k čomusi hlbšiemu.

Problém objaviť čaro, zmysel a hĺbku synodálnej cesty sa ukázal u mnohých už počas pozývania zapojiť sa do synodálneho procesu, čo sa prejavilo v istom zmysle v slabej účasti, aj keď na prvom mieste nejde o štatistiky a počty. Príčiny samozrejme mohli byť rôzne. Jednou z nich bola časová vyťaženosť a zaneprázdnenosť, ale azda najvýraznejšou príčinou bolo presvedčenie, že nám tento proces nemôže priniesť nič nové, poprípade, že sme naučení nejak v inštitucionálnej cirkvi pracovať a už nič ďalšie nepotrebujeme. Uvedený dôvod rezonoval v rôznych podobách ako medzi laikmi, tak aj medzi kňazmi a zasvätenými. K výrazným prekvapeniam možno zaradiť pozitívnu odozvu mnohých, ktorí sa čo len raz zúčastnili synodálneho stretnutia.

Jadro syntézy

Rozbor zhromaždených príspevkov

Problémy spoločného kráčania vo farnosti

Takmer všetky zápisy zo synodálnych stretnutí vyjadrujú túžbu po spoločenstve a prežívaní viery v rámci hodnotných medziľudských vzťahov. Niektoré skupiny si vďaka synodálnym aktivitám uvedomili, aké bohatstvo vo svojich farských spoločenstvách majú. Na druhej strane účastníci často hovoria aj o náročnosti spoločného kráčania. V synodálnych skupinách silne rezonovali témy počúvania a vyjadrenia názoru. Špecificky účastníci poukazujú na bariéry v komunikácii medzi kňazom a veriacimi, alebo na strane veriacich v dôsledku tradicionalistického vnímania jeho roly. Ako prekážky budovania farského spoločenstva sa často skloňoval individualizmus (znásobený dvojročným obdobím pandémie) a súčasný životný štýl, ktorý zahlcuje človeka množstvom nárokov na jeho čas.

V súvislosti s otázkami spoločného kráčania v rámci farského spoločenstva boli dominantnými témami: nutnosť budovať malé spoločenstvá, prežívanie viery v rodinách, spoločné slávenie, zhodnotenie aktivít farnosti, medzigeneračné spolužitie a prežívanie radosti a nádeje. Viacero účastníkov poukazuje na existenciu malých spoločenstiev ako na základ pre fungovanie farnosti. Na druhej strane sa zdôrazňuje nutnosť neuzatvárať sa len v malých spoločenstvách, ale prepájať sa v rozličnosti chariziem a spiritualít pre dobro farnosti.

Prirodzenou formou spoločného kráčania v malých spoločenstvách je prežívanie viery v rodinách. Účastníci synody tu poukazujú na nebezpečenstvo absencie prežívania viery v rodinách.

Čo sa týka aktivít farností, zápisnice poukazovali na negatívne dôsledky pandémie. Vyjadrovali túžbu a potrebu rozvíjať aktivity na neformálnej rovine, ale aj nutnosť rozvíjať duchovný život. Spoločné aktivity majú potenciál napomôcť budovaniu vzťahov, dialógu medzi jednotlivými skupinami, ale vytvárajú aj priestor na širšiu spoluprácu napr. s obcou alebo inými kresťanskými spoločenstvami.

V otázkach liturgického slávenia sa účastníci často dotýkajú problému formálneho prežívania viery a liturgie vyjadreného účasťou na nedeľných bohoslužbách a prijatím sviatostí. Príčinu tejto situácie vidia účastníci synodálnych stretnutí v skutočnosti, že liturgické slávenia nemajú základ v prežívaní viery v každodennom živote či už v rodinách alebo v inom kontexte. Poukazujú na skutočnosť, že ak v náboženskom prežívaní absentuje oslovenie Evanjeliom a vzťah s Ježišom Kristom rozvíjaný prostredníctvom osobnej modlitby, účasť na liturgickom slávení nenapĺňa a stáva sa nepríťažlivou ako aj pre samotných „veriacich“ tak aj pre ich okolie. Vyzývajú tiež k väčšiemu dôrazu na formáciu a katechézu v súvislosti s hlbším chápaním liturgie.

Napriek tomu, že otázka života viery ako zdroja radosti a nádeje nebola priamo súčasťou synodálnych tém, dáva ju do popredia väčšie množstvo zápisníc zo synodálnych stretnutí. Zdôrazňujú, že radostné prežívanie viery má byť tým, čo odlišuje kresťanov, čo robí vieru príťažlivou. Na druhej strane poukazujú na to, že radostnú zvesť Evanjelia zatieňuje oklieštenie života viery na formálnu účasť na slávení, byrokracia v Cirkvi, zameranosť na seba – svoje slabosti, hriechy, neschopnosť vnímať krásu jednoduchých vecí, nedostatok vďačnosti či neochota prevziať spoluzodpovednosť za cirkevné spoločenstvo, v ktorom žijeme.

Dôležitou otázkou spoločného kráčania je aj medzigeneračné spolužitie. Na jednej strane sa konštatuje, že farnosti starnú a že dôchodcovia tvoria výraznú časť aktívnych farníkov, na druhej strane je tejto skupine venovaná len malá pozornosť z hľadiska pastorácie, ale aj pomoci a záujmu. Osobitnú pozornosť si v tomto smere vyžadujú osamelo žijúci ľudia, pre ktorých farnosť plní úlohu najbližších. Často ide ešte o vitálnych ľudí s túžbou slúžiť, no ocitli sa v situácii, kde sa cítia nepotrební. Tento problém sa netýka iba laikov, ale aj kňazov na dôchodku.

V súvislosti so zapájaním mladých ľudí do farnosti je potrebné akceptovať odlišné spôsoby prežívania viery mladej generácie. Mladí častokrát nemajú záujem zapojiť sa do existujúcich aktivít, no ak sú vypočutí a je im daná dôvera prinášajú nové formy. Ako kľúčová pre zachytenie mladých sa javí príprava na sviatosť birmovania. Zdôrazňuje sa nutnosť zapojiť do práce s mladými jednak ich rovesníkov, ako aj ľudí s väčšou duchovnou skúsenosťou.

Spoluúčasť a spoluzodpovednosť – skúsenosť s inštitucionálnou stránkou Cirkvi

Prirodzene účastníci synodálnych stretnutí v tomto smere reflektujú hlavne skúsenosti s miestnym kňazom. Účastníci vyjadrovali záujem o hlbšiu spoluprácu s miestnym správcom farnosti pri formovaní života miestneho spoločenstva. Prekážky hlbšieho zapojenia vnímali ako na strane kňazov, tak aj na strane farníkov. Prirodzene, prekážky vo vzájomnom dialógu vyplývajú z individuálnych schopností kňaza, na druhej strane, problémy spoluúčasti vyplývajú aj z tradicionalistického vnímania postavenia kňaza a veriacich v miestnom spoločenstve: kňaz má mať dominantné postavenie v spoločenstve a treba ho počúvať, veriaci má plniť svoje „náboženské povinnosti“. Pri tomto nastavení mentality je vzájomný dialóg vnímaný ako nepotrebný.

Napriek tomu, že tradicionalistický model vzťahu kňaza a veriacich je účastníkmi stretnutí považovaný za nefunkčný, nejde o odmietnutie autority kňaza ako takej. Skutočnosť, že slovo kňaza má vo farnosti vážnosť, považujú za prospešnú najmä z hľadiska ohlasovania Božieho slova, avšak vyjadrujú túžbu, aby táto autorita bola realizovaná v zodpovednosti za zverených a v dialógu s nimi. V rámci synodálnych stretnutí sa hovorilo aj o úlohe laikov pri organizovaní života farnosti. V zápisniciach sa konštatuje, že na zabezpečovaní „prevádzky“ kostola a farských budov sa farníci podieľajú viac-menej prirodzene, avšak chýbajú ľudia s tvorivým a aktívnym prístupom k rozvíjaniu pastoračných aktivít. Účastníci vnímajú aj administratívnu záťaž a vyjadrujú presvedčenie, že nie všetky administratívne úkony musí robiť kňaz.

Farskú radu vnímajú ako prostredníka v komunikácii medzi kňazom a farníkmi, avšak v niektorých farnostiach má iba formálnu funkciu a mnohí konštatujú aj nízke povedomie o úlohách týchto orgánov. Niektoré farnosti považujú ekonomickú sekciu farskej rady za funkčnú, avšak pokrivkáva činnosť iných sekcií, napríklad pastoračnej. Iné farnosti vyjadrujú potrebu väčšieho dôrazu na spravovanie majetku, častejšie stretávanie ekonomickej sekcie farskej rady a lepšiu informovanosť o významnejších výdavkoch, zámeroch a projektoch.

Vo vzťahu k diecéznemu biskupovi veriaci vyjadrujú túžbu po hlbších komunikačných kanáloch a možnostiach vedenia dialógu. Túžia po tom, aby sa vedenie diecézy zaujímalo o život farností a aby komunikácia mala charakter dialógu, teda nebola iba jednosmerná (napr. prostredníctvom pastierskych listov, príhovorov…). Vyzývajú na zvýšenie transparentnosti a na vysvetlenie rozhodnutí v závažnejších otázkach, pretože ak farnosti nemajú informácie o tom, čo sú súčasné priority diecézy, nevedia rozvíjať aktivity na ich podporu.

Misia

Z troch hlavných synodálnych tém bola misia tou, ktorej sa na synodálnych stretnutiach venovala najmenšia pozornosť. Účastníkom sa pojem misia spája hlavne so šírením viery vo svete, často nie je vedome reflektovaná ako súčasť náboženskej skúsenosti. Na druhej strane si účastníci uvedomujú dôležitosť otvárania právd a krásy viery ľuďom, ktorí sú od Cirkvi vzdialení. Predpokladom evanjelizácie je z ich hľadiska prvotné načúvanie Bohu. Rovnako dôležitá je aj nutnosť načúvať druhému a rešpektovať odlišnosť jeho pohľadu, viesť s ním dialóg a byť pripravený nechať sa druhým obohatiť. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje potenciál využitia kresťanských médií a sociálnych sietí.

Účastníci zdôrazňujú aj potrebu prítomnosti Cirkvi v spoločenskej diskusii. Na druhej strane vyjadrujú obavy z toho, že súčasná rétorika Cirkvi je málo zrozumiteľná pre ľudí, ktorí žijú mimo náboženského kontextu.

Osobitným problémom v tejto oblasti je zapojenie a starostlivosť o marginalizovaných (osobitne sa hovorilo o Rómoch a bezdomovcoch). Viaceré skupiny vyjadrili ťažkosti ohľadom zapojenia týchto skupín. Na jednej strane vyjadrovali účastníci neschopnosť priblížiť sa tejto skupine, na druhej strane nesúhlas s odlišným spôsobom života a pochybnosti o efektívnosti rôznych foriem pomoci.

Hodnotový rozmer synodality

Okrem toho, čo sa riešilo v synodálnych spoločenstvách a aké témy sa rozoberali, sa chceme zamerať aj na to, ako sa to riešilo, čo nám dalo, alebo nedalo samotné stretávanie, ako sme prežívali stretávanie v spoločenstvách.

Túžba po spoločenstve a neochota stretnúť sa

V prvom rade je dôležité zdôrazniť túžbu po spoločenstve – ona nás spája, oslovuje. Chceme byť spolu, túžime sa stretávať. Na strane druhej v mnohých spoločenstvách zaznieval aj problém osloviť čím viacerých ľudí, aj praktizujúcich veriacich. Veľký problém bol osloviť tých, ktorí sú ďalej od kostola, aj od Cirkvi, vlastne sa to takmer vôbec nepodarilo. Objavil sa problém pretrvávajúceho nezáujmu, spravidla sa angažovali tí istí, ktorí sa angažujú takmer všade a konštatoval sa stále rastúci silný individualizmus.

Vedieť sa vyjadriť a ochota počúvať

Problém bol mnoho razy aj vo vyjadrovaní sa. Nevieme formulovať veci po ktorých túžime, nevieme to povedať. Na druhej strane sa stretávame s nezáujmom počúvať tých druhých a presadzujeme si svoje vlastné. Objavovalo sa niečo, ako „syndróm naučenej bezmocnosti“ v zmysle, že aj tak sa nič nezmení, čokoľvek by sme povedali, nikto nás nevypočuje. Nedostatok počúvania zo strany autority, nemáme komunikačné kanále, ktorými by sme medzi sebou komunikovali a nevieme sa dostať k autorite. Mladí ľudia, ktorých sa v málo prípadoch podarilo osloviť sa tešili, že sa môžu konečne k niečomu vyjadriť a vedeli povedať veci, ktoré sú zaujímavé a divili sa, že sa ich konečne niekto na niečo pýta.

Pozvanie k slobodnému uvažovaniu o tom, čo sa zdá potrebné

Boli navrhnuté témy. V každej synodálnej výzve však zaznelo aj pozvanie k slobode, aby sa hovorilo o veciach, ktoré považujeme za potrebné. Vidieť, že veci sú postavené kontrastne: túžba po spoločenstve a neochota; nevieme hovoriť, ani počúvať. Túžba meniť a syndróm naučeného. No dalo niečo do pohybu.

Záver

Ďalšie kroky

Objavili sme dávno-nový spôsob

Objavili sme nový spôsob stretávania sa. Mohli by sme ho nazvať „dávno-nový spôsob“, pretože on v Cirkvi existoval od Ježišových čias, cez časy apoštolské a tak postupne ďalej. Mohol sa však v niektorých dobách oslabiť, alebo aj stratiť a Cirkev tým utrpela veľa strát. Dnešná tendencia objavovať ho je preto, dá sa povedať, životne dôležitá.

Dialógom prichádzať k pochopeniu a riešeniu

Dialóg nie je diskusia, v ktorej chcem presvedčiť iných o svojom názore. Je to predkladanie svojho pohľadu a počúvanie s úctou a túžbou pochopiť iné názory, aby každý mohol vysloviť, čo ho bolí, alebo teší a zasa vedel počúvať iných. Takým spôsobom sa nemusí stagnovať, ale práve aj cez dialóg objavovať a pomenovávať veci, ktoré by sme chceli hlbšie pochopiť a cez pochopenie aj riešiť.

Pokračovať v dialógu

Preto sme presvedčení, že práve tento spôsob nám pomôže ísť ďalej a tým, že sme ho zažili, nechceme ho opustiť, ale pokračovať v synodálnom procese, teda vo vzájomnom počúvaní sa v dialógu naprieč celým božím ľudom, počnúc laikmi.

Jedným z dôležitých ovocí konzultačnej fázy synody, ktorá je už za nami je aj kontinuálne stretávanie sa kňazov medzi sebou. Preto navrhujeme stretnutia na vopred dohodnuté témy v pravidelných mesačných intervaloch. Veríme, že ak kňaz týmto spôsobom zažije a pochopí veci, vráti sa do svojej farnosti a začne inak uvažovať, premýšľať a spolupracovať so svojimi veriacimi.

Vypracoval redakčný tím:

ThLic. Martin Ďuračka, PhD.

ThDr. Marián Bublinec, PhD.

Ing. Anna Vallušová, PhD.

Odobril a redakčne upravil:

            Mons. Marián Chovanec

_______________________________________________________

Príloha:          Synodálna cesta banskobystrických seminaristov

                        spojená s vyjadrením diecézneho biskupa

Synodálna cesta banskobystrických seminaristov
v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre

(BB – zhrnutie)

V kňazskom seminári v NR sa formujú a študujú seminaristi a propedeuti z troch diecéz: BB (14 osôb), NR (19) a ZA (20) – všetkých spolu 53.

Seminaristi slobodne – s vedomím predstavených – diskutovali o seminárnej formácii a otázkach, ktoré s ňou súvisia. BB seminaristi otvorene rozprávali o tejto práci so svojim biskupom a v júni mu odovzdali písomnú sumarizáciu (výstup synodálnej cesty).

Sumarizácia ponúka tri základné okruhy tém, ku ktorým sa seminaristi vyjadrovali:

  1. Téma: Seminárne spoločenstvo smerom k ľuďom vonku.
  2. Téma: Fakulta a univerzita.
  3. Téma: Život a formácia v seminári.

            V prvej téme seminaristi žiadali, aby sa mohli viac zúčastňovať na rôznych farských slávnostiach. Žiadali, aby sa v seminári viac reflektovalo dianie Cirkvi, lebo momentálna formácia sa im zdá „niekedy moc pozadu“ a je až príliš uzatvorená pred vonkajším svetom.

V druhej téme seminaristi konštatujú, že pre efektivitu času by bolo užitočnejšie, keby bol menší počet predmetov a niektoré samostatné disciplíny by sa stali časťou väčších celkov. Prednášky majú byť dobrovoľné pre tých, ktorým z nejakých dôvodov nevyhovuje štýl prednášok. Vnímajú zložitosť situácie, v ktorej sa momentálne nachádza fakulta, avšak považujú za potrebné vyjadriť sa k množstvu predmetov a ich prelínaniu. Je zarážajúce, že na mnohých predmetoch sa dookola vyučuje o dejinách a veľakrát sa ide do šírky a nie hĺbky. Za uletenosť považujú aj to, že piataci majú 13 predmetov. Túto situáciu predstavení nezmenia, ale mohli by názor predostrieť na vyššie miesta – na fakultu a diskutovať o nich s kompetentnými, zvlášť teraz, keď sa pripravuje nová akreditácia. Samotná forma štúdia má byť univerzitná: – (výber predmetov) predmety by si mohli študenti navrhnúť sami. Povinné, ktoré sú v ponuke a nevyhnutne potrebné na absolvovanie akademického roka a tie, ktoré sú povinne voliteľné či tie, ktoré sú C-predmety; – upustiť od autoritatívnej formy, tá dnes už nie je funkčná. Študenti chcú poznať rozumné dôvody a odpovede odborníkov na otázky PREČO? Zanechať „neakademickosť“, keď vyučujúci bez udania termínu a dôvodu požaduje priebežné hodnotenie. Napokon chýbajú praktické cvičenia a určenie priorít v množstve dodávaných informácií.

V tretej téme seminaristi navrhujú, aby dostatok slobody bol nástrojom rastu osobnej zodpovednosti. K seminaristom treba pristupovať ako k dospelým – teda slobodným a zároveň zodpovedným ľuďom. Takýto zrelý postoj vychádza z partnerstva: bohoslovec – predstavený a ešte viac zo skutočného partnerstva: predstavený – biskup. K tomu treba upraviť aj seminárny poriadok. Postupne uvoľňovať program vo vyšších ročníkoch (4., 5. ročník) a zvýšiť frekvenciu ročníkových stretnutí s predstavenými na báze celoročníkových kolokvií. Navrhli jednu sobotu v mesiaci nechať úplne voľnú a jeden deň v týždni voľný pre vyššie ročníky (4., 5. ročník). Bohoslovec si v tieto dni sám nastaví duchovný program, vyberie si účasť na svätej omši – kde chce a kedy chce. Dohľad predstavených nad množstvom bohoslovcov v kaplnke počas jednotlivých bodov programu by bol nahradený dohľadom osobných ročníkových rozhovorov so špirituálmi. Ďalej sa domnievajú, že seminár ich málo pripravuje na záväzky, ktoré majú prijať diakonským svätením. Počas rokov formácie len málo počuli o záväzku celibátu či o modlitbe Liturgie hodín. Okrem niekoľkých punkt a prednáške špirituála sa týmto záväzkom nevenuje pozornosť. Modlitbe Liturgie hodín len na úrovni, či sedíme v kaplnke počas spoločnej modlitby, no jej význam a hĺbku by bolo potrebné viac vysvetľovať. Taktiež počas rokov formácie neboli ponúknuté ostatné formy modlitby. Treba napomáhať spolubratom (zvlášť v propedeutickom ročníku) rásť v ich vlastnej spiritualite. Nie každému je vlastná modlitba Liturgie hodín, rozjímania, adorácie a pod., ktorým sa v seminári venuje pozornosť. Okrem prípravy na prijatie záväzkov a osobného života modlitby by sa mala pozornosť v seminári venovať aj na prípravu kázni už v skorších ročníkoch (5. ročník). Seminaristi majú ochotu viac sa otvoriť bratom z mladších ročníkov, zvlášť propedeutom. Navrhujú zorganizovať viac spoločných akcií, napr. športových.

Záver uvažovania seminaristov

Hlavnou myšlienkou našej synodálnej cesty je zameranie na väčšiu samostatnosť a osobnú zodpovednosť. Nejde o uvoľňovanie programu. Ide o väčšiu dôveru predstavených voči seminaristom. Napríklad stačí si pozrieť na YouTube videá zahraničných seminárov, kde seminaristi fungujú veľakrát úplne samostatne.

Modlitba je to, čo nás drží nad hladinou. Verme v silu tejto výsady rozhovoru s našim Pánom a predkladajme mu naše úmysly a činy, ktoré konáme a chystáme sa konať, aby to naozaj bolo požehnané. V priebehu roka tento seminár opustila desiatka seminaristov. Navrhnúť aj to, aby sme sa spoločne modlili za seba navzájom, za naše povolania – napríklad v nedeľu pridajme modlitbu za seminár a za naše spoločenstvo vytvorme konkrétnu modlitbu a modlime sa ju. Počas adorácií sa spoločne modlime za seminár a konkrétne za nás – urobme z toho pravidlo, nielen výnimku v niektoré dni. Urobme záväzným jeden deň, kedy sa modlime za seba navzájom za naše vzťahy, za našu vieru, za naše štúdiá (4. ročník).

Veľmi bolestivo vnímame problém, ktorý sa týka liturgickej formácie. Liturgia je miesto spájania. Liturgická formácia sa má „vyrovnať s rozdielmi, ktoré si prinášame z farností“ (2. ročník). Podľa Kódexu kánonického práva má formácia v seminári stáť na štyroch základných pilieroch a to duchovná, ľudská, intelektuálna a taktiež liturgická. Na základe liturgickej neformácie vznikajú medzi kňazmi dva extrémy, keď jedna skupina kňazov svojvoľne upravuje a manipuluje liturgiu a druhá sa zas prikláňa k extrémizmu minulosti, kde liturgia bola striktne daná a dovolíme si po účasti na takejto liturgii skonštatovať, že bola aj uzatvorená veriacim. Takémuto konaniu sa chceme vyhnúť.

Na toto nebezpečenstvo upozorňuje i pápež František v motu proprio, kde jasne vyjadruje zámer uznať za jediné vyjadrenie lex orandi rímskeho obradu to, čo je obsiahnuté v liturgických knihách promulgovaných svätými pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. v súlade s dekrétmi Druhého vatikánskeho koncilu.

Odmietame akékoľvek negovanie pápeža Františka a Druhého vatikánskeho koncilu, čo sa žiaľ v našej krajine stáva, niekedy nepriamo a inokedy priamočiarejšie, zvlášť na webových stránkach tradičných katolíkov ako napríklad christianitas. Sme znepokojení, že sa situácia nerieši kompetentnými, ale často sa zametá po koberec.

Na záver liturgického zamyslenia citujeme slová pápeža Františka, ktoré povedal pri generálnej audiencii 27.10.2021 a pozývame aj vás k zamysleniu: „Aj dnes mnohí hľadajú náboženské istoty viac než živého a pravého Boha. Namiesto toho, aby celou bytosťou prijali Boha lásky, sústreďujú sa na rituály a predpisy. To je pokušenie nových fundamentalistov. Majú strach z cesty, ktorú treba prejsť, a preto nejdú dopredu, ale vracajú sa späť, lebo sa cítia bezpečnejšie. Hľadajú istotu Boha, nie Boha istoty…“ a ďalej pápež hovorí: „Začnime znova od Krista. Vezmime do rúk kríž, pritisnime si ho k srdcu. Alebo zotrvajme v adorácii pred Eucharistiou, kde je Ježiš prítomný pod spôsobom chleba… Duch, ktorý vychádza z Ježišovej obety, je princípom duchovného života. On je ten, kto mení srdce, nie sú to naše skutky. Srdce mení on. Nie naše konanie, ale pôsobenie Ducha Svätého v nás mení srdce. On je ten, kto vedie Cirkev, a my sme povolaní, aby sme načúvali pôsobeniu Ducha ktoré sa deje podľa jeho vôle kdekoľvek a akokoľvek.“

___________________________________

 

Dôvetok BB diecézneho biskupa

Počas akademického roka som mal každý mesiac stretnutie – kolokviá so seminaristami v NR. S vďačnosťou oceňujem ich snahu „horieť pre Krista a jeho Cirkev“. Seminaristi majú úprimnú túžbu byť raz dobrými kňazmi. Trápi ich, keď isté skutočnosti (predpisy, ľudia, poriadky…) im akosi prekážajú kvalitne sa na „dobré kňazstvo“ pripraviť. Chápem ich.

Roky presadzujem ideu toho „najlepšieho“ pre Pána Boha a jeho Kráľovstvo. Aj individuálne, aj spoločne v synodálnom duchu, pripomínam seminaristom (i kňazom) starokresťanskú myšlienku, ktorá pramení zo Zjavenia a z lex credendi: Veľa robí, kto pracuje pre Božie kráľovstvo; viac robí, kto sa zaň modlí; no najviac robí, kto preň trpí.

Veľmi si želám, aby sme všetci v seminárnej formácii videli priestor naučiť sa „logike Božieho kráľovstva“, kde „byť“ je oveľa viac, ako „mať a robiť“. Dobrý seminár musí poskytovať (pravidelne a dlhodobo) isté (plánované) stíšenie a ústranie. Len atmosféra stíšenia a ústrania umožňuje seminaristovi vstúpiť do seba (duchovne aj ľudsky) a osvojovať si logiku Božieho kráľovstva tak, že on osobne bude chcieť žiť podľa nej po celý život.

Pracovné postupy sa vo svete – i v Cirkvi – rýchlo menia (aj v katechéze, aj v pastorácii, aj v komunikácii…). Tie dnešné metódy budú už zajtra staré. Len svätý kňaz nájde v rýchlo sa meniacom svete vždy ten „správny štýl“. Ak nie je svätý (životne ukotvený v Bohu), za mladi naučené „spôsoby pastoračného konania“ zostarnú (ako sa to ukázalo „s videom“ či „gitarami“) a vôbec mu nepomôžu, lebo sú prekonané.

Svätý kňaz nájde zmysel svojho kňazského života v každej dobe, dokonca aj vtedy, keď už nebude vládať (ani fyzicky ani psychicky) nič robiť, len sa bude modliť a trpieť.

                                               Mons. Marián Chovanec, banskobystrický biskup

                                               Banská Bystrica, 2.7.2022

Návrat na vrch stránky