V druhej polovici 18. storočia cirkevné záležitosti neboli riadené výlučne cirkevnými miestami, i keď išlo o závažné veci, podliehajúce Svätej stolici, ako napríklad zriaďovanie nových diecéz.
Takéto tendencie sa prejavovali aj v poslednom desaťročí panovania Márie Terézie. Cisárovná bola presvedčená, že si ju Prozreteľnosť vyvolila, aby sa starala o všeobecné blaho svojich poddaných.
V roku 1776 za panovania Márie Terézie sa uskutočnilo rozdelenie Ostrihomskej diecézy a boli zriadené tri nové diecézy na Slovensku. Samotná myšlienka rozdeliť obrovské územie Ostrihomskej diecézy a zriadiť tri nové diecézy nevzišla od Márie Terézie. V liste Piovi VI., v ktorom prosila, aby pápež súhlasil s rozdelením arcidiecézy, sa sama odvoláva na takéto pokusy už v minulosti.
Svoju žiadosť odôvodňovala veľkou rozlohou Uhorského kráľovstva. V liste pápežovi Piovi VI. upozorňovala, že pre veľkú rozlohu diecézy kánonické vizitácie boli veľmi zriedkavé a často sa neudeľovala ani sviatosť birmovania.
Myslela si, že tieto administratívne ťažkosti by sa odstránili samotným rozdelením diecézy. Ako apoštolská kráľovná a najvyššia ochrankyňa cirkví to žiadala aj preto, lebo do Uhorska sa viac šírili herézy a preto bola potrebná väčšia ostražitosť pastierov. Bolo potrebné, aby aj župy vzdialenejšie od hlavného sídla Ostrihomského arcibiskupstva mali pastierov, ktorí by sa pevne starali o svoje diecézy a častejšie ich navštevovali, usilovali sa o disciplínu kléru, podnecovali by odvrátenie bludov, veriacich by chránili od skazy.
Mária Terézia vo svojom liste píše, že niet pochýb o tom, že čím viac biskupov majú ľudia, tým viac prekvitá kresťanstvo, vážia sa ľudské zvyky a zákony, prejavuje sa väčšia úcta k Božím aj ľudským zákonom, a napokon je bezpečnejšie aj blaho štátu a väčší pokoj. Preto vo vzdialenejších župách a okresoch Ostrihomskej arcidiecézy bolo potrebné zriadiť tri nové biskupstvá, a to Spišské, Banskobystrické a Rožňavské, ktoré by sa podriadili ako sufragánne ostrihomskému arcibiskupovi.
Mária Terézia si to priala pre dobro vlastnej viery. Sľubovala, že sa postará o potreby biskupstva, kapituly aj seminára. Opätovne žiadala, aby k tomu všetkému Svätý Otec udelil Apoštolské požehnanie.
Do novozriadenej Banskobystrickej diecézy malo patriť 77 farností. Rezidenciou budúceho biskupa v Banskej Bystrici sa mala stať časť jezuitského kolégia a katedrálou kostol, ktorý patril jezuitom.
Už tu sa spomínala otázka diecézneho seminára. Avšak ustanovená komisia dala prednosť riešeniu, aby seminaristi tejto diecézy študovali v Trnave, kde boli na to patričné fondy; podľa počtu fár diecéza mala právo na vydržiavanie 27 klerikov.
Za kandidáta na banskobystrického biskupa bol navrhnutý gróf František Berchtoldt.
Po zriadení Banskobystrickej diecézy v roku 1776 bohoslovci diecézy spočiatku študovali v Generálnom seminári Ostrihomskej diecézy.
Prvý banskobystrický biskup František Berchtoldt sa horlivo ujal vedenia diecézy. Vykonával aj úrad riaditeľa škôl Banskobystrického dištriktu.
Pretože od roku 1754 sa neuskutočnila žiadna kánonická vizitácia, v rokoch 1778 – 1785 vykonal kánonické vizitácie vo všetkých dištriktoch a zakončil ich v meste Banská Bystrica. Bol zanietený za obnovu Božieho kultu, preto klerikov podporoval z vlastných peňazí. Keďže mal veľa starostí pri vedení diecézy, pri oprave biskupského sídla po požiari v rokoch 1786 – 1787, nezaložil kňazský seminár, ale takzvanú „Berchtoldtovu základinu“, z ktorej podporoval diecézne kňazstvo, chudobné kostoly, učiteľov i konvertitov.
Zdroj: KONIAROVÁ A. a kolektív. Dvesto rokov banskobystrického kňazského seminára. Kňazský seminár sv. Františka Xaverského Banská Bystrica – Badín, Prvé vydanie. Banská Bystrica – Badín, 2007.
Zdroj obrázka: wikipedia.sk