Preskočiť na obsah Preskočiť na hlavnú navigáciu Preskočiť na pätičku

440px-Concilio_Trento_Museo_BuonconsiglioTridentský koncil (1545 – 1663) môžeme nazvať ako reformu v rámci katolíckej cirkvi. Okrem iného žiadal aj zlepšenie dušpastierskej starostlivosti, čo si však žiadalo oveľa lepšie poznať potreby svojich veriacich a tiež kládol väčšie nároky na správu diecéz. Toto si však vyžadovalo reformovať obrovské diecézy v Uhorskom kráľovstve. Na začiatku 17. storočia si to uvedomoval z vlastnej skúsenosti aj horlivý priekopník protireformácie Peter Pázmaň, ktorý bol tiež ostrihomským arcibiskupom. Jeho protireformačný plán v Uhorsku rátal s rozdelením obrovskej ostrihomskej arcidiecézy. Svoj návrh predložil na Trnavskej synode roku 1629 svojmu kléru, v ktorom počítal so zriadením štyroch nových diecéz na území dnešného Slovenska. Hlavný dôvod pre rozdelenie bolo veľmi rozsiahle územie tejto arcidiecézy, ktorá sa mohla spravovať len veľmi ťažkopádne a nedokonale. Pritom uhorskí biskupi mali ešte aj iné mimopastoračné povinnosti, ktoré túto situáciu ešte viac sťažovali. Nové diecézy mali byť zriadené na Spiši, v Rožňave, v Novohrade a štvrtá mala byť tzv. Turčianska diecéza zo sídlom v Kláštore pod Znievom. Táto diecéza mal zahrňovať Turiec a Zvolenskú župu.

Tejto myšlienky sa znova chopil otec Márie Terézie cisár Karol VI., ktorý chcel tiež presadiť vznik nových biskupstiev, ale vojna s Tureckom mu v tom zabránila.

V druhej polovici 18. storočia cirkevné záležitosti neboli riadené výlučne cirkevnými miestami, i keď išlo o závažné veci, podliehajúce Svätej stolici, ako napríklad zriaďovanie nových diecéz.

Takéto tendencie sa prejavovali aj v poslednom desaťročí panovania Márie Terézie. Cisárovná bola presvedčená, že si ju Prozreteľnosť vyvolila, aby sa starala o všeobecné blaho svojich poddaných. Preto čakala na vhodnú chvíľu, ktorá nastala vakanciou ostrihomskej arcidiecézy. Táto sa naskytla úmrtím ostrihomského arcibiskupa Františka Bárkóczyho v roku 1765. Mária Terézia pravdepodobne už v roku 1773 urobila tajné prípravy na založenie nových diecéz v Uhorsku. Barón František Koller, brat vesprímskeho biskupa a jeden z najvernejších uhorských radcov cisárovnej, ktorý dobre poznal uhorské dejiny a kánonické právo, vypracoval začiatkom roku 1774 plán na reštrukturalizáciu diecéz v celom Uhorskom kráľovstve. V tejto práci si prizval ostrihomského kanonika Juraja Lichwaltského. Lichwaltský pochádzal z Bardejova a bol predtým tajomníkom biskupa Bárkóczyho v Jágri. Keď bol jeho biskup vymenovaný za ostrihomského arcibiskupa – primasa, odišiel s ním do Ostrihomu. Poznal takmer celé územie, ktoré sa malo oddeliť od arcidiecézy. Pre dnešné Slovensko navrhol zriadiť tri diecézy: Spiš, Banskú Bystricu a Jasov. Tieto mali byť oddelené od ostrihomskej arcidiecézy. Banskobystrická diecéza zodpovedala podľa Pázmaňovho plánu Turčianskemu biskupstvu (Turociensis).

Tento vypracovaný Kollerov a Lichtwaltského plán zo 7. apríla 1774 dostala do rúk Mária Terézia. Tomko J. vo svojej knihe predpokladá úzku súvislosť medzi listom pápeža Klementa XIV., ktorý sa adresoval 6. júla 1773 Márii Terézii a v ňom upozorňuje, že majetok po zrušení jezuitskej rehole je povinná použiť na cirkevné ciele. K tomuto sa rátalo ich využitie aj na zriadenie troch spomínaných diecéz. Koncom roku 1775 sa cisárovná verejne odhodlala uskutočniť tento plán. V Bratislave sa stretla s kaločským arcibiskupom Jozefom Batthyáňom, ktorý mal byť novým primasom Uhorska. Túto vysokú cirkevnú hodnosť mu panovníčka ponúkla skôr, ale s podmienkou, že sa zriekne časti príjmov a tiež aj privilégií dotýkajúcich sa reformných snáh Márie Terézie, ktoré zákonite museli nastať so vznikom nových diecéz v Ostrihomskom arcibiskupstve. Batthyáň to prijal. Po získaní sľubu od Batthyáňa pre tieto reformy, dala panovníčka vypracovať plán na rozdelenie ostrihomskej arcidiecézy. V podstate tento plán zachovával Pázmaňov návrh, až na zriadenie Novohradského biskupstva, od ktorého sa upustilo. V tomto návrhu sa vychádzalo hlavne z plánu Kollera a Lichwaltského. Tento návrh počítal len so zriadením troch diecéz. Oproti návrhu Pázmaňa nebolo sídlo pôvodne plánovanej Turčianskej diecézy v Kláštore pod Znievom, ale v Banskej Bystrici. Táto nová diecéza dostala pomenovanie podľa svojho sídla, teda banskobystrická.

800px-Kaiserin_Maria_Theresia_(HRR)

Panovníčka žiadala Uhorskú kanceláriu pri cisárskom dvore o zaujatie stanoviska k tejto problematike. Komisia, ktorá bola z tohto dôvodu zriadená pod vedením kancelára grófa Františka Esterházyho, mala pripomienkovať vypracovaný návrh. V tomto návrhu Mária Terézia uviedla dôvody, ktoré ju k tomuto kroku viedli. Bola to veľká rozloha, ktorá veľmi sťažovala správu a riadne vykonávanie biskupského úradu, ale aj vzrast obyvateľstva na tomto území. Toto rozdelenie, podľa cisárovnej Márie Terézie, bude na prospech katolíckej viery a štátu. Zároveň pripomína, že vznik nových diecéz musí odsúhlasiť pápež. V návrhu predloženom tejto komisii sú už aj územné hranice jednotlivých diecéz a iné potrebné náležitosti, ako je určenie katedrál sídelných miest i požitky pre biskupov a kapitulu.

Dňa 1. januára 1776 Mária Terézia vyhlásila zriadenie troch nových diecéz odčlenených od ostrihomskej arcidiecézy, zároveň vymenovala aj príslušných biskupov. Do Banskobystrickej diecézy boli zaradené župy Zvolen, Turiec, Severný Tekov, z nitrianskej župy okresy Oslany a Bojnice.  Do novozriadenej Banskobystrickej diecézy malo patriť 77 farností a 17 kaplánov. Rezidenciou budúceho biskupa v Banskej Bystrici sa mala stať časť jezuitského kolégia a katedrálou kostol sv. Františka Xaverského, ktorý patril jezuitom. Biskup dostal aj panstvo vo Svätom Kríži a iné náležitosti ako aj ročný príjem 19 000 zlatých. Kapitola mala mať šesť kanonikov. Seminaristi tejto diecézy mali študovať v Trnave. Diecéza dostala právo vydržiavať 27 klerikov.

Vláda hneď podnikla kroky, aby Svätá stolica schválila rozdelenie arcidiecézy, urobila tak listom z 15. januára 1776, ktorý bol určený pre pápeža Pia VI. s vlastnoručným podpisom Márie Terézie. V liste Piovi VI., v ktorom prosila, aby pápež súhlasil s rozdelením arcidiecézy, sa sama odvoláva na takéto pokusy už v minulosti. Upozorňovala aj na to, že pre veľkú rozlohu diecézy kánonické vizitácie boli veľmi zriedkavé a často sa neudeľovala ani sviatosť birmovania. Myslela si, že tieto administratívne ťažkosti by sa odstránili samotným rozdelením diecézy. Ako apoštolská kráľovná a najvyššia ochrankyňa cirkví to žiadala aj preto, lebo do Uhorska sa viac šírili herézy a preto bola potrebná väčšia ostražitosť pastierov. Bolo potrebné, aby aj župy vzdialenejšie od hlavného sídla Ostrihomského arcibiskupstva mali pastierov, ktorí by sa pevne starali o svoje diecézy a častejšie ich navštevovali, usilovali sa o disciplínu kléru, podnecovali by odvrátenie bludov, veriacich by chránili od skazy.

Mária Terézia vo svojom liste ďalej píše, že niet pochýb o tom, že čím viac biskupov majú ľudia, tým viac prekvitá kresťanstvo, vážia sa ľudské zvyky a zákony, prejavuje sa väčšia úcta k Božím aj ľudským zákonom, a napokon je bezpečnejšie aj blaho štátu a väčší pokoj. Preto vo vzdialenejších župách a okresoch Ostrihomskej arcidiecézy bolo potrebné zriadiť tri nové biskupstvá, a to Spišské, Banskobystrické a Rožňavské, ktoré by sa podriadili ako sufragánne ostrihomskému arcibiskupovi.

Mária Terézia si to priala pre dobro vlastnej viery. Sľubovala, že sa postará o potreby biskupstva, kapituly aj seminára. Opätovne žiadala, aby k tomu všetkému Svätý Otec udelil Apoštolské požehnanie. Tieto návrhy cisárovnej zostali v trvalej platnosti, lebo ich odsúhlasila aj Svätá stolica.

List pápežovi nebol len oznamom spomínanej záležitosti, ale aj žiadosťou o spoločný postup s pápežom v tejto veci. Panovníčka sa odvoláva pri tomto zásahu do cirkevného života v Uhorskom kráľovstve patronátnym právom uhorských kráľov, ktoré chápala ako aj právo zakladať diecézy, hoci tento jej postup nemal žiadnu oporu v cirkevnom práve ani v praxi Svätej stolice v minulosti, pretože zriadenie diecéz ani určovanie prebient nepodliehalo patronátnemu právu.

01_Berchtold

Za kandidáta na banskobystrického biskupa bol navrhnutý gróf František Berchtoldt.

Prvý banskobystrický biskup František Berchtoldt sa horlivo ujal vedenia diecézy. Vykonával aj úrad riaditeľa škôl Banskobystrického dištriktu.

Pretože od roku 1754 sa neuskutočnila žiadna kánonická vizitácia, v rokoch 1778 – 1785 vykonal kánonické vizitácie vo všetkých dištriktoch a zakončil ich v meste Banská Bystrica. Bol zanietený za obnovu Božieho kultu, preto klerikov podporoval z vlastných peňazí. Keďže mal veľa starostí pri vedení diecézy, pri oprave biskupského sídla po požiari v rokoch 1786 – 1787.

Zdroj: BALÁŽ, Z.: Dejiny Banskobystrického biskupstva do roku 1870, Rigorózna práca, Banská Bystrica, 2009.

Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, Mišík, M.: Vznik a funkcia fár na území Banskobystrického biskupstva, rkp. 1976.

KONIAROVÁ A. a kolektív. Dvesto rokov banskobystrického kňazského seminára. Kňazský seminár sv. Františka Xaverského Banská Bystrica – Badín, Prvé vydanie. Banská Bystrica – Badín, 2007.

Zdroj obrázka: wikipedia.sk, wikimedia.org

pk

 

Návrat na vrch stránky