PASTIERSKY LIST DIECÉZNEHO BISKUPA NA VEĽKÚ NOC 2023
Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania – naša nádej
(Banskobystrický diecézny pastiersky list, Veľká noc 9.4.2023)
Drahí bratia a sestry, dnes, keď slávime najväčší kresťanský sviatok – slávnosť Pánovho zmŕtvychvstania, všetkých vás so svojimi najbližšími spolupracovníkmi z Ordinariátu srdečne a rád pozdravujem. „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych“; túto dôležitú pravdu sme počuli v dnešnú noc a touto pravdou už 2000 rokov žije celé kresťanstvo (por. 1 Kor 15, 17). Kristovo zmŕtvychvstanie je základom našej viery a hlbokej životnej nádeje.
Vieme, že každé ľudské pokolenie má svoje ťažkosti a výzvy, ale aj svoje šance a nádeje. Doma, na Slovensku, aj vo svete sme svedkami veľkých kultúrnych, spoločenských aj civilizačných zmien. Vnímaví ľudia sa veľmi trápia a kladú si otázky ohľadom bratovražednej vojny na Ukrajine, ohľadom energetickej krízy, ohľadom úpadku tradičnej morálky, ohľadom krízy autority a tiež aj ekologických záťaží, ktorými priemyselný svet zamoruje našu planétu. V tomto pastierskom liste chceme uvažovať o tom, ako sa máme – my kresťania – zachovať v týchto okolnostiach.
Základom našej úvahy je fakt, že Kristovo evanjelium si vždy zachováva svoje svetlo i aktuálnu sviežosť, ono je stále dobrou novinou – aj v novodobej súčasnosti. Nie každá „novota sveta“ je pravá novota zhodná s novosťou Krista. V našich médiách často priam opačne pozorujeme zavrhovanie doterajších základov európskej civilizácie, ktorá je nepochybne založená na kresťanstve. Pred 60 rokmi, na Druhom vatikánskom koncile, ktorý požehnane a múdro otvoril Katolícku cirkev na dialóg so svetom, veľký teológ Henri de Lubac upozornil, že naša vernosť Bohu nevyhnutne povedie ku konfrontácii kresťanstva so zlými tendenciami tohto sveta.
My, kresťania, potrebujeme silnú a zrelú vieru, aby sme nepodliehali nebezpečným trendom súčasnej kultúry. My musíme svojím životom poukazovať na perspektívy večného života, do ktorého nás Kristus Pán neúnavne – a za cenu vlastného života a smrti – volá. K zachovaniu slobody vlastného srdca prosme Pána Boha o schopnosť prežívať zmŕtvychvstanie Krista Pána v každodennom živote v Božej nádeji. Ako to robiť? Učia nás tomu naši nebeskí patróni: Panna Mária, sv. František Xaverský, sv. Cyril a Metod, sv. Štefan – kráľ, sv. pápež Ján Pavol II. a iní.
V konfrontácii s chorými tendenciami súčasnej civilizácie treba mať odvahu Gedeóna; odvahu, ktorá pramení v Božej moci a nie v ľudskej sile. V Knihe Sudcov (6. a 7. kapitola) čítame, ako sudca Gedeon s desiatimi mužmi, na Pánov príkaz, raz v noci zbúral oltár pohanského boha Bála. Ráno ho za to mužovia mesta chceli zabiť. Gedeon zvolal pravoverných Izraelitov, vyznávačov Jahveho, do obrany pred pohanmi, ku ktorým sa zo zištných dôvodov pridali aj madiánske kniežatá so svojimi bojovníkmi. Tí zložili ohromné vojsko. Pre Izraelitov bola situácia veľmi kritická. Hoci Gedeon spočiatku zhromaždil 32 tisíc bojovníkov na obranu, po Božom príkaze prepustiť väčšinu z nich a nechať si len súcich vybraných, ostalo mu len 300 mužov. Ľudsky povedané, bola to strategická katastrofa. Gedeon však veril a dúfal v Pána. Svojich bojovníkov rozdelil na tri časti. Do rúk im dal poľnice, prázdne krčahy a do krčahov fakle. A povedal im, robte to, čo budem robiť ja. Gedeon a jeho 300 mužov obkľúčili obrovský nepriateľský tábor. Na začiatku prostrednej nočnej stráže Gedeon a jeho muži začali trúbiť na poľniciach, rozbíjali krčahy a volali: „Meč za Pána a za Gedeona!“ Pritom všetci stáli na svojom mieste okolo nepriateľského tábora. V celom vojenskom tábore nastal veľký zmätok. Dezorientovaní vojaci sa navzájom neľútostne zabíjali. Tak boli nepriatelia Jahveho porazení a napokon zutekali.
Hlásanie Kristovho evanjelia nádeje nás má viesť od viery udržiavanej spoločenskou tradíciu, hoci aj ona je hodná úcty, k viere viac osobnej, živej a zrelej; k viere osvietenej a plynúcej z hlbokého presvedčenia a veľkej nádeje. V čom spočíva nádej, ktorú máme my, kresťania, vnášať do sveta?
Tou nádejou nie je sľub úspešnej prestavby zvykov našej spoločnosti; dokonca nie ani ustanovenie trvalého pokoja a blahobytu pre všetkých ľudí. Tou nádejou je Pánovo zmŕtvychvstanie a následne – tou nádejou je naše zbožštenie: teda vnútorné pretvorenie našej prirodzenosti k životu čoraz viac podriadenému primátu lásky. Spomínaný teológ, Henri de Lubac, už pred 60 rokmi vycítil, že slovo „nádej“ bude v ďalších desaťročiach často zneužívané. Žiaľ, že aj viacerí kresťania chceli – a aktuálne aj chcú – zmeniť obsah kresťanskej nádeje na čisto pozemské ciele, na ľudské úspechy a na krásne sociálne očakávania.
Z perspektívy tejto smutnej skúsenosti treba zdôrazniť: pravdivá kresťanská nádej sa nedá interpretovať svetskými kategóriami a už vôbec nie budovať svetskými (mocenskými, vojenskými, finančnými) prostriedkami. Pre každého, kto by chcel z kresťanstva urobiť výhodný „nástroj“ na presadzovanie rôznych ľudských hodnôt, je chápanie Kristovej nádeje zo zmŕtvychvstania kameňom úrazu.
Čím konkrétnym si môžeme pomôcť pri dozrievaní vo viere a pri šírení Kristovej nádeje vo svete? Všetko, drahí bratia a sestry, sa začína pravidelnou a vytrvalou osobnou modlitbou. Pápež Benedikta XVI. v roku 2006 povedal teológom (Medzinárodná teologická komisia) zhromaždeným v Ríme: „Niet ohlasovania a vydávania pravého svedectva bez vnútornej modlitby.“ Pápež takto odkázal celému svetu: Ako sa budete modliť, tak budete aj svedčiť; a ako budete svedčiť – toľko nádeje bude mať svet z Kristovho víťazného vzkriesenia.
Sudca Gedeon komunikoval s Pánom Bohom a potom ho verne poslúchal, hoci nerozumel všetkému, čo Pán robí a čo od neho žiada. Mal však odvahu ísť len za Pánom – nie podľa svojich predstáv a vedomostí. Buďme takí aj my. Majme odvahu nasledovať vzkrieseného Pána. Denne sa modlime a prosme o jeho svetlo a silu. Svet potrebuje Kristovu nádej, ktorú mu my – kresťania – môžeme ponúknuť svedectvom svojho života.
K tomu vás zo srdca a rád žehnám, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Mons. Marián Chovanec, banskobystrický biskup