Diecéza si pripomenula 30. výročie Baziliky minor na Starých Horách

5. septembra 2020 autor Peter Lupták v Aktuality

V sobotu 5. septembra 2020 si počas slávenia Fatimskej soboty Banskobystrická diecéza pripomenula a oslávila 30. výročie povýšenia pútnického Chrámu návštevy Panny Márie na Starých Horách na Baziliku minor. Dekrét o vyhlásení Starohorského chrámu za Baziliku minor bol v Ríme podpísaný 1.8.1990 a slávnostne vyhlásený na Starých Horách 15.9.1990 za účasti približne 12 tisíc pútnikov.

Spomienkovej slávnostnej svätej omši na starohorskej Studničke v sobotu 5. septembra 2020 za účasti mnohých kňazov a pútnikov, z diecézy i mimo diecézy, predsedal banskobystrický diecézny biskup Mons. Marián Chovanec.

V úvode svätej omše diecézny biskup spomenul, že titul Bazilika minor vyjadruje úzke spojenie so samotným Svätým Otcom a Svätým Stolcom, a každý veriaci je pozvaný vytvárať túto jednotu s pápežom.

V homílii sa pútnikom prihovoril cirkevný historik a dekan – farár vo farnosti Banská Bystrica – mesto ThDr. Gabriel Brendza, PhD. V úvode svojho príhovoru dekan Brendza spomenul vývoj pútnych miest: „Od vekov veriacich fascinovala skutočnosť príchodu Božieho Syna na tento svet, a keďže veľmi často nemohli cestovať priamo do Svätej Zeme, sprítomňovali si tieto veľké tajomstvá vo svojich regiónoch… V súvislosti s takýmto prežívaním vznikali aj regionálne pútnické mariánske miesta… Aj keď v každom kostole bol oltár, socha či obraz Božej matky, veriaci chceli mať tú, ktoré porodila Spasiteľa aj na akomsi posvätnom mieste, na ktoré aby prichádzali tak, ako deti prichádzajú do domov a izieb svojich matiek“.

Následne historik Brendza priblížil vývoj pútnického miesta Staré Hory, ktorého pútnický charakter siaha až do konca 15. storočia. Zároveň priblížil jednotlivé udalosti a rozmach Starohorského chrámu až po úsilie o vyhlásenie za Baziliku minor v 80-tych rokoch 20. storočia.

V závere homílie dekan Brendza apeloval, že titul Bazilika minor predstavuje úzke spojenie s pápežom a jednotu s biskupmi. „Nie je dobré, keď sa pápež kritizuje a spochybňuje. Spomeňme si na príklad našich bratov gréckokatolíkov z roku 1950. Stačilo vynechať meno vtedajšieho pápeža Pia XII. z liturgických modlitieb a formálne podpísať pravoslávie a mohli kňazi na tých istých farách a slúžiť v tých istých chrámoch. Oni si však uvedomovali, že tu nejde len o meno, ale o pravdu viery a jednotu s pápežom. Preto radšej volili väzenie, vyhnanstvo a pobyt v cudzine, kde trpeli nielen oni, ale aj ich rodiny, akoby zapreli svoju vieru… Sestry a bratia napatrí sa spochybňovať úrad pápeža. Tu tiež nejde o Wojtyłu, Ratzingera či Bergoglia. Ale o pravdu viery“ dodal Brendza.

Napokon dekan upriamil pozornosť na jednotu s biskupmi, pričom poukázal na nedávne odmietanie Eucharistie do rúk: „Keď tak urobili bolo to preto, že chcú chrániť naše zdravie a životy v zmysle hygienických a medicínskych predpisov. Kde sa potom berie revolta a svojvoľnosť voči týmto usmerneniam, keď si niektorí myslia, že musia Eucharistiu prijímať len do úst. Eucharistia má byť princípom a znakom jednoty. Keď nás rozdeľuje alebo vyčleňuje zo spoločenstva alebo uzatvára do pyšnej exkluzivity. Máme Kristovho ducha?“

Na konci svätej omše biskup Marián Chovanec poďakoval svojim predchodcom Mons. Jozefovi Ferancovi a Mons. Rudolfovi Balážovi, ktorí sa zaslúžili o to, že starohorský chrám dostal titul Bazilika minor. Zároveň poďakoval aj rehoľníkom – karmelitánom, ktorí sa v súčasnosti o toto pútne miesto starajú.

Po svätej omši sa v slávnostnom sprievode kňazi spolu s diecéznym biskupom a veriacimi presunuli pred bránu baziliky, kde diecézny biskup požehnal novú tabuľu označujúcu titul baziliky.

Homília ThDr. Gabriela Brendzu, PhD. v plnom znení

Nikto z nás nepochybuje, že podstatou kresťanstva je život a vykupiteľské dielo Ježiša Krista. Jeho príchod na tento svet, tajomstvo vtelenia a vykúpenia je ústrednou udalosťou v dejinách ľudstva. Toto tajomstvo je spojené aj so životom Ježišovej matky. V Nicejsko-Carihradskom vyznaní viery sa modlíme: „On pre nás ľudí a pre našu spásu, zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Podobne píše sv. Pavol: „Keď prišla plnosť času, poslal Boh svojho syna, narodeného zo ženy“ (Gal 4,4). A tak kdekoľvek je prítomné kresťanstvo a ohlasuje sa Kristus, tam by malo byť predmetom záujmu a úcty, tam by mala byť aj žena – matka, cez ktorú sa uskutočnil príchod Božieho Syna na túto zem.

V Ježišovi sa nám Boh stal blízkym. Od vekov veriacich fascinovala skutočnosť príchodu Božieho Syna na tento svet, a keďže veľmi často nemohli cestovať priamo do Svätej Zeme, sprítomňovali si tieto veľké tajomstvá vo svojich regiónoch. Spomeňme si na betlehemy, ktoré znázorňujú poéziu Vianoc a sú často zakomponované v našich mestách a krajoch. Napríklad uprostred slovenských miest stojí betlehemská maštaľ a k Svätej rodine, okrem biblických pastierov a mudrcov prichádzajú aj miestni ľudia, napríklad v ľudových krojoch. Podobne si spomeňme na miestne kalvárie, kde na vŕšky v okolí miest a dedín je v krížoch a kaplnkách vsadená dráma posledného utrpenia a smrti nášho Pána. Pri týchto betlehemoch veriaci cítili a prežívali, že Ježiš skutočne prišiel medzi nás. A na kalváriách si uvedomovali, že jeho vykupiteľské dielo je nám blízke a prítomné priamo v našom meste, či regióne. V súvislosti s takýmto prežívaním vznikali aj regionálne pútnické mariánske miesta. Aj keď v každom kostole bol oltár, socha či obraz Božej matky, veriaci chceli mať tú, ktoré porodila Spasiteľa aj na akomsi posvätnom mieste, na ktoré aby prichádzali tak, ako deti prichádzajú do domov a izieb svojich matiek. A tak vnímame, že takmer v každom regióne je nejaké pútnické miesto, v ktorom veriaci nachádzajú blízkosť Márie, a tu prichádzajú, aby si od nej vyprosili milosti.

Aj tento náš Banskobystrický región a okolité kraje majú taký dom, v ktorom veriaci cítia blízkosť Matky. A tým sú Staré Hory. Horské okolie Banskej Bystrice, tvrdý banícky život a častokrát ťažké podmienky života, boli vhodné na to, aby si veriaci takéto miesto našli. Hoci Banská Bystrica mala najstarší kostol v mestskom hrade zasvätený Nanebovzatiu a hoci aj kostol v neďalekej Radvani bol zasvätený Narodeniu Panny Márie, Staré Hory sa vyvinuli ako pútnické miesto, ktoré prerástlo Banskobystrický región i Zvolenskú župu.

Tradícia pútí v Starých Horách sa začala od momentu, kedy bola na hlavný oltár tamojšieho kostola umiestnená milostivá gotická socha Panny Márie, o ktorej sa kuns historici domnievajú, že ju priniesli nemeckí osadníci z okolia terajšieho Norimbergu. Táto socha bola určite uctievaná od konca 15. storočia. Rozkvet pútí k starohorskej Panne Márii nastal po roku 1652, keď do Španej Doliny a Banskej Bystrice prišli Jezuiti, a počas ich pôsobenia vodili púte z okolia na toto miesto. Keď okolo roku 1700 vypuklo posledné stavovské povstanie pod vedením Františka II. Rákocziho, obyvatelia Starých Hôr sa rozhodli v časoch nepokojov ukryť spomínanú sochu Panny Márie na mieste dnešnej Studničky. Socha bola určite ukrytá aspoň jedno desaťročie, a keď bol 30. apríla 1711 podpísaný tzv. Szatmarský mier, ktorý ukončil posledné ozbrojené stavovské povstania, v máji v roku 1711 preniesli mariánsku sochu z bezpečného úkrytu terajšej Studničky v procesii naspäť do pútnického chrámu a postavili ju na hlavný oltár. Tento moment priniesol nielen veľkú radosť katolíckym veriacim, ale priniesol aj veľké oživenie pútí do Starých Hôr. Vzrastajúca úcta k Matke Božej nebola motivovaná iba zvedavosťou, oddaní veriaci a pútnici prichádzali na toto miesto, aby si na príhovor Panny Márie vyprosili mnohé milosti a dobrodenia pre duchovný a telesný život. Hodnoverné správy o vyslyšaní prosieb ako aj výpovede o náhlych uzdraveniach, ktoré od roku 1715 začali zaznamenávať Jezuiti, boli motívom, že púte mohutneli. Prichádzali sem veriaci nielen zo Zvolenskej župy, ale aj z okolitých žúp Gemerskej, Novohradskej, Tekovskej, Turčianskej, Nitrianskej, Liptovskej a Oravskej. Vo väčšom počte sa tu zhromažďovali nemeckí a maďarskí veriaci, ba začali prichádzať aj Poliaci z Halíča. Keď po veľkom požiari Banskobystričania renovovali svoj hlavný Farský kostol, jeden z bočných oltárov zasvätili Starohorskej Panne Márii. Po vzniku Banskobystrickej diecézy, prvý banskobystrický biskup František Berchtoldt, vymohol v roku 1780 od pápeža Pia VI. úplné odpustky pre všetkých čo navštívia Starohorský pútnický chrám a pristúpia k sviatostiam. Podobne v 2. polovici 19. storočia, veriaci prejavovali veľký záujem o prameň na mieste, kde bola ukrytá socha a kde došlo 1.9.1886 uzdraveniu vtedajšieho starohorského farára Mateja Hrivnáka.

Tradíciu pútí neprerušila ani totalita. Aj v tých časoch prichádzali sem mnohí pútnici z celého Slovenska. Preto sa už Banskobystrický biskup Jozef Feranec usiloval, aby bol tento chrám vyhlásený za Baziliku. Táto túžba sa splnila až po páde totality, na priamu žiadosť Banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža. Význam starohorského chrámu bol zdôraznený, keď sv. Ján Pavol II. vydal 1.8.1990 dekrét, na základe ktorého bol kostol v Starých Horách poctený titulom Baziliky minor.

30. výročie tejto udalosti si s vďačným srdcom pripomíname a ďakujeme za tento dar Všemohúcemu Bohu. Ďakujeme Panne Márie za všetky milosti, ktoré na tomto mieste vyprosila, ďakujeme za jej prítomnosť medzi nami. Čo si zoberieme ako poučenie z tohto nášho stretnutia s Matkou? Ako veľmi záležalo banskobystrickým biskupom, aby Staré Hory mali titul pápežskej baziliky. Vďační za túto snahu aj my si obnovme svoju jednotu s rímskym biskupom – pápežom Františkom. Nie je dobré, keď sa pápež kritizuje a spochybňuje. Spomeňme si na príklad našich bratov gréckokatolíkov z roku 1950. Stačilo vynechať meno vtedajšieho pápeža Pia XII. z liturgických modlitieb a formálne podpísať pravoslávie a mohli kňazi na tých istých farách a slúžiť v tých istých chrámoch. Oni si však uvedomovali, že tu nejde len o meno, ale o pravdu viery a jednotu s pápežom. Preto radšej volili väzenie, vyhnanstvo a pobyt v cudzine, kde trpeli nielen oni, ale aj ich rodiny, akoby zapreli svoju vieru. Podobne mnohí kňazi a seminaristi pred pádom totality radšej volili cestu šikanovania a prenasledovania, akoby spolupracovali s prorežimnou organizáciou, ktorú zakázal Vatikán. Sestry a bratia napatrí sa spochybňovať úrad pápeža. Tu tiež nejde o Wojtyłu, Ratzingera či Bergoglia. Ale o pravdu viery.

Druhé poučenie by mohlo byť povzbudenie k jednote s biskupmi. U starokresťanský mučeník a biskup Ignác Antiochijský hovorí, že každá Eucharistia má byť slávená v spojení s biskupom. V týchto ťažkých časoch bolo nutné prijať niektoré opatrenia v súvislosti s pandémiou aj pri slávení Eucharistie. Určite to neurobili naši biskupi svojvoľne a iste nie servilne voči štátnym orgánom. Keď tak urobili bolo to preto, že chcú chrániť naše zdravie a životy v zmysle hygienických a medicínskych predpisov. Kde sa potom berie revolta a svojvoľnosť voči týmto usmerneniam, keď si niektorí myslia, že musia Eucharistiu prijímať len do úst. Eucharistia má byť princípom a znakom jednoty. Keď nás rozdeľuje alebo vyčleňuje zo spoločenstva alebo uzatvára do pyšnej exkluzivity. Máme Kristovho ducha? Sme pri Matke, ktorá je rada, keď sa jej deti znášajú, milujú a vytvárajú jednotu. Prosme ju, aby nám túto jednotu vyprosila.