Kňazský seminár svätého Františka Xaverského v Badíne pri Banskej Bystrici vychováva kňazov pre banskobystrickú diecézu a pre niektoré rehoľné spoločenstvá. Spolu s Teologickým inštitútom je súčasťou Univerzity Komenského v Bratislave. História každého kňazského povolania, ako napokon i každého kresťanského povolania, je históriou nevypovedaného dialógu medzi Bohom a človekom, medzi láskou Boha, ktorý volá a medzi slobodou človeka, ktorý Bohu s láskou odpovedá. Cirkev je poverená starostlivosťou o kňazské povolania a v každej dobe sa inšpirovala Kristovým príkladom. No v rôznych historických obdobiach mala mnohé rozmanité formy, ktorými povolania nielen spoznávala, ale aj sprevádzala. Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) ocenil jedinečnosť veľkého seminára ako ozajstného domu formácie kandidátov kňazstva. Pod slovom seminár sa teda skrýva čas i miesto, no predovšetkým výchovné spoločenstvo, ktoré ustanovuje biskup, aby tí, ktorých si Pán povolal, mohli prežívať takú výchovu, akú Pán vyhradil Dvanástim. Táto formácia si všíma predovšetkým rozmer ľudský, duchovný, intelektuálny a pastoračný. Ľudský rozmer zahŕňa v sebe pestovanie radu nevyhnutných ľudských vlastností, ktoré nie sú potrebné len pre dosahovanie osobnej zrelosti kandidáta, ale aj vzhľadom k jeho budúcej službe. Výchovou má nadobudnúť lásku k pravde, čestnosti, úcte voči každej osobe, zmysel pre spravodlivosť, vernosť danému slovu, dôslednosť a zodpovednosť. Kňaz je povolaný žiť v celibáte, teda venovať celú svoju lásku Kristovi a Cirkvi. Preto výchova k zodpovednej láske a citovej zrelosti je veľmi potrebná. Je však isté, že rodina – prvý seminár – dáva pevný základ tejto časti formácie.
Kňazský seminár svätého Františka Xaverského v Badíne pri Banskej Bystrici vychováva kňazov pre banskobystrickú diecézu a pre niektoré rehoľné spoločenstvá. Spolu s Teologickým inštitútom je súčasťou Univerzity Komenského v Bratislave. História každého kňazského povolania, ako napokon i každého kresťanského povolania, je históriou nevypovedaného dialógu medzi Bohom a človekom, medzi láskou Boha, ktorý volá a medzi slobodou človeka, ktorý Bohu s láskou odpovedá. Cirkev je poverená starostlivosťou o kňazské povolania a v každej dobe sa inšpirovala Kristovým príkladom. No v rôznych historických obdobiach mala mnohé rozmanité formy, ktorými povolania nielen spoznávala, ale aj sprevádzala. Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) ocenil jedinečnosť veľkého seminára ako ozajstného domu formácie kandidátov kňazstva. Pod slovom seminár sa teda skrýva čas i miesto, no predovšetkým výchovné spoločenstvo, ktoré ustanovuje biskup, aby tí, ktorých si Pán povolal, mohli prežívať takú výchovu, akú Pán vyhradil Dvanástim. Táto formácia si všíma predovšetkým rozmer ľudský, duchovný, intelektuálny a pastoračný. Ľudský rozmer zahŕňa v sebe pestovanie radu nevyhnutných ľudských vlastností, ktoré nie sú potrebné len pre dosahovanie osobnej zrelosti kandidáta, ale aj vzhľadom k jeho budúcej službe. Výchovou má nadobudnúť lásku k pravde, čestnosti, úcte voči každej osobe, zmysel pre spravodlivosť, vernosť danému slovu, dôslednosť a zodpovednosť. Kňaz je povolaný žiť v celibáte, teda venovať celú svoju lásku Kristovi a Cirkvi. Preto výchova k zodpovednej láske a citovej zrelosti je veľmi potrebná. Je však isté, že rodina – prvý seminár – dáva pevný základ tejto časti formácie.
