Druhým diecéznym biskupom bol Gabriel Zerdahelyi. Prial si podľa Triedenského koncilu, „aby mal klerikov pred očami, v domácom seminári a mohol ich bedlivo vychovávať“. Keďže doma chýbali základné aj vyššie vzdelávacie inštitúcie, mal byť zriadený aspoň kňazský dom, kde by sa klerici, ktorí vyšli zo seminára, venovali praktickej teológii a pripravovali by sa na pastoračnú činnosť. Počet klerikov mal byť zvýšený na 40 už pri jeho založení.
Po opakovaných naliehavých prospách v roku 1784 dosiahol to, že sa začal zriaďovať kňazský dom. Biskup sa snažil spočiatku posielať klerikov ku skúseným farárom: neskôr zmenil svoj názor a radšej ich chcel umiestniť v jednej kánonickej rezidencii a poskytnúť im živobytie zo svojho. V roku 1785 boli vydané štatúty o týchto záležitostiach a za riaditeľa kňazského domu bol ustanovený prepošt Mateovich. Napokon v roku 1787 dom bol pripravený a v nasledujúcom roku bol daný do užívania pre študijné účely. Prvým a posledným rektorom kňazského domu v Banskej Bystrici bol kanonik Karol Palitsch. Hneď po smrti Jozefa inštitút zanikol. V roku 1790 znovu boli zriadené generálne semináre a počet mladších klerikov pre Banskobystrickú diecézu od 1. augusta 1791 opäť klesol na 27, pretože sa znížili náklady z náboženského fondu. Biskup sa staral o kňazský dom z vlastných peňazí, s malou podporou diecéznej pokladnice, svojou usilovnosťou a dobročinnosťou hneď od prvopočiatkov diecézy. Žiadal o podporu cirkevnú kráľovskú komisiu, ktorá sídlila v Budíne.
Až v roku 1802 na kráľovskom sneme, hlavne zásluhou biskupa Zerdahelyiho, František II. (I.) Habsburský prejavil dobrú vôľu vybudovať semináre v biskupských rezidenciách. Nádej sa usmiala na mladší klérus po oznámení kráľovského rozhodnutia zo 4. septembra 1804. Pre diecézu bolo určené miesto pre 35 študentov, dvaja však zostali v Generálnom seminári v Pešti. Na výstavbu diecézneho seminára bolo schválených 19, 835 florenov a na výdavky seminára a biskupského lýcea ročne 10 000 florenov z arcibiskupských príjmov. Keďže hneď nenašli vhodnejší dom, kúpili za 5000 kňazský dom, ktorý v rokoch 1805 – 1807 bol zväčšený a upravený architektom Florianom z rehole piaristov, vacovským profesorom rysovania a architektúry. K prednej stene s nakreslenou podobou kráľa zakladateľa pridali dve krídlam aby budovu zväčšili a prispôsobili. Na vynaložené náklady bolo dané z verejného fondu 15 tisíc, z darov veľkodušnosti biskupa a diecézneho kléru 6 tisíc. Študenti nastúpili do seminára 1. novembra 1807.
Prví predstavení v seminári boli: prefekt František Molnár, viceprefekt František Lassovszký (z Horného Kamenca, zomrel 1813 ako vicearchidiakon a farár v Kláštore pod Znievom), študijný prefekt bol Peter Kern (čoskoro sa stal profesorom, zomrel 1839 ako vicearchidiakon a farár vo Veľkej Lovči). Špirituál chýbal až do roku 1810 a jeho úlohy vykonávali farári na odpočinku až do roku 1841, kedy bol ustanovený za špirituála Jozef Kúdelka. V biskupskom lýceu, ktoré bolo spojené so seminárom, bol zástupcom riaditeľa František Černý, profesorom Svätého písma a východných jazykov Karol Bogdány, profesorom dogmatiky a cirkevného práva Juraj Budatínsky. Takto usporiadaný seminár biskup Zerdahelyi za prítomnosti kňazov a vyslaných zástupcov z celej diecézy, pod patronátom kráľovnej veľkého Uhorska a najmä najhorlivejšieho zakladateľa seminárov sv. Karola Boromejského, ktorému bol seminár osobne zasvätený, 8. decembra 1807 otvoril slávnostným príhovorom.
Keď sa Pazmányho kolégium vo Viedni zmenilo v roku 1813 na Generálny seminár, bola požiadavka, aby tam poslali troch študentov aj z tejto diecézy.
V biskupskom seminári sa vyučovali len teologické disciplíny. Vyučovanie práva pre skončených teológov, ktorí sa pripravovali na dušpastiersku činnosť, zaviedol v roku 1825, v zmysle národnej bratislavskej synody, biskup Belánsky, čo sa spájalo tiež s povinnosťou učiť latinský jazyk. Na štúdium filozofie sa spolu pripravovali v Trnave, v Nitre, vo Vacove a v Egri. Päťdesiat rokov po otvorení seminára a v roku 1857 sa prijímali na filozofický kurz študenti, ktorí boli oslobodení v miestnom lýceu od svetského vyučovania v siedmej a v ôsmej triede. Nakoniec 1873 boli prijatí do Arcibiskupského seminára v Egri, pričom platili z pokladnice banskobystrického seminára.
V seminári bola domáca kaplnka sv. Karola Boromejského, ktorá až do neskorších čias bola považovaná za súkromné oratórium. V roku 1871 bola pekne obnovená a prenesená na prvé poschodie, dostala od zakladateľa Zerdahelyiho nový oltár a obraz, ktorý vyhotovil v Ríme známy maliar. Rozrastala sa aj seminárna knižnica. Treba poznamenať, že najviac kníh dostala z jezuitského gymnázia, časť z duplikátov z farností, ktoré získal Zerdahelyi pri kánonických vizitáciách, napokon z darov a z dedičstva, najmä biskupa Zerdahelyiho a niekoľko učebníc z Generálneho seminára v Trnave.
Seminár aj lýceum sa podrobili prvej a jedinej kánonickej vizitácii biskupa Belánskeho v roku 1829. Z nej sa dozvedáme o živote bohoslovcov aj o prvých predstavených v seminári.
Zdroj: KONIAROVÁ A. a kolektív. Dvesto rokov banskobystrického kňazského seminára. Kňazský seminár sv. Františka Xaverského Banská Bystrica – Badín, Prvé vydanie. Banská Bystrica – Badín, 2007.
Zdroj obrázka: wikipedia.sk