Územie Stredného Slovenska, teda aj neskoršie, na ktorom vzniklo Banskobystrické biskupstvo, bolo osídlené už v neolite a pokračuje ďalej cez eneolit, dobu bronzovú, halštatskú a lengyelskú kultúru. Bolo tu zastúpené aj osídlenie keltskou, dáckou a púchovskou kultúrou, či Germánmi. Až nakoniec sa objavujú aj Slovania. O tomto všetko svedčia predovšetkým archeologické nálezy. Dá sa teda konštatovať, že hustota osídlenia tohto územia nebola tak zanedbateľná, aby nebolo potrebné rozvíjať v tejto oblasti aj príslušnú civilnú a cirkevnú správu.
Kristianizácia slovenského územia začala pravdepodobne už pred príchodom Slovanov, kedy nastáva jej určitý útlm, aby sa potom vo veľkej miere presadila v dobe Veľkej Moravy. O kristianizácii Veľkej Moravy sa nenachádzajú už len archeologické pramene, ale aj mnohé písomnosti z tejto doby. Postupným presadzovaním kresťanstva na Veľkej Morave sa stále viac pociťuje potreba zmeniť toto misijné územie na územie s vlastnou cirkevnou správou. O kvalitatívnej zmene v prenikaní kristianizácie svedčí aj vznik vlastnej cirkevnej správy, o ktorú sa zaslúžil hlavne Metod, ktorý sa stáva najprv panónskym arcibiskupom, aby nakoniec bol arcibiskupom na Veľkej Morave. Od tohto obdobia trvá už neprerušene cirkevná organizácia na Veľkej Morave a potom aj v Uhorsku, ktorého súčasťou bolo vždy aj dnešné Slovensko.
V Uhorsku má na organizovaní cirkevnej správy veľké zásluhy najmä prvý panovník Štefan I., ktorý sa dal dokonca pod ochranu Svätej stolice, čo už pred ním urobili Svätopluk a Mojmír II., aby týmto činom zabránili nárokom bavorských biskupov, pretože títo tu viedli už dlhé desaťročia kristianizáciu pred príchodom byzantskej misie.
Počiatočná cirkevná organizácia sa začala vyvíjať a rozširovať pomocou tzv. hradných farností. Vznik tzv. hradných farností súvisel s rozmachom a rozširovaním štátnej správy, ktorá si vyžadovala aj ochranu a bezpečnosť daného územia výstavbou kráľovských hradov. Pri budovaní štátnej správy sa obyčajne hneď buduje aj cirkevná správa na nových územiach a to pomocou spomínaných hradných farností. Postupom času dochádza k nárastu obyvateľstva jednotlivých v oblasti jednotlivých hradov, čo si však zároveň vyžaduje aj postupné dobudovávanie území hradných farností vznikom nových farností. Počiatky vzniku farností nemusia byť vždy podmienené vznikom spomínaných hradných farností, aj keď ich vznik je pravdepodobne najviac podmienený týmto druhým spôsobom. Hradné farnosti sa predpokladajú v týchto lokalitách: Bojnice, Prievidza, Oslany, Zvolen a Slovenská Ľupča.
Prvou farnosťou na území bojnického španstva bola hradná farnosť Bojnice. Táto farnosť sa spomína aj v roku 1332 ako jediná z tohto obvodu, keď sa robil súpis farností a ich platieb pre pápežskú kúriu. V tomto období sa pravdepodobne nepociťovala v tejto oblasti potreba zakladania nových fár, pretože osídlenie bolo tu pravdepodobne sporadické. Najviac boli osídlené Bojnice. Viac obyvateľstva bolo len v Kanianke, Porube, Lazanoch, Nedožeroch a Brezanoch, ale napriek tomu sa začiatkom 14. storočia nepociťovala potreba založiť tu nové farnosti. Ostatné územie pravdepodobne bolo tiež osídlené, ale oveľa menej. Toto osídlenie malo menej obyvateľstva, a to v počte aké bolo potrebné na obhospodarovanie a udržiavanie hospodárskych stavísk bojnického panstva.
Zmena v tejto oblasti nastáva až nemeckou kolonizáciou vo 4 decéniu 14. storočia, kedy na mnohých miestach vytláčajú kolonisti pôvodné slovenské obyvateľstvo, alebo toto bolo novými hosťami asimilované, o čom často svedčili už len pôvodne názvy lokalít, ktoré noví prisťahovalci naďalej vo svojom jazyku používali. Najstaršie farnosti v tejto oblasti boli okrem Bojníc v Porube a Gajdli. Tento stav bol koncom 14. storočia. V roku 1401 vznikla farnosť v Nitrianskom Pravne. Postupne vznikajú aj ďalšie nové farnosti, a to v Malinovej, Gajdli, Brezanoch, Porube, Majzli a Tužinej. O tom, že táto oblasť patrila aj po cirkevnej stránke Bojniciam, svedčí aj ten fakt, že bojnický farár si nárokoval od nich poplatky a považoval ich za svoje filiálky, aj keď už cirkevno-právne tvorili samostatné jednotky.
Jednou z prvých písomných zmienok o hradnej farnosti je hradná farnosť v Prievidzi. Hrad sa tu prvýkrát spomína v roku 1276. O vzniku prievidzského španstva a hradnej farnosti nemáme písomné zmienky. Mišík predpokladá pomenovanie niektorých lokalít na tomto území ako Koš, Prievidza, Necpaly, Nedožery, Nováky a Sebedražie, že pochádzajú zo starých slovenských rodových mien a na základe toho usudzuje, že toto územie mohlo byť osídlené už v čase Veľkej Moravy, najneskoršie však v 12. storočí. Koniec prievidzskej hradnej farnosti sa predpokladá povýšením Prievidze na mesto, keď mestečko dostalo privilégium od uhorského kráľa Karola Róberta po smrti Matúša Trenčianskeho. V tomto období sa vytvára v Prievidzi aj mestská farnosť, z niekoľkých filiálok prievidzskej hradnej farnosti vznikajú samostatné fary.
V oblasti Hornej Nitry sa predpokladá samostatné španstvo a aj hradná farnosť v obvode Oslian. Do tohto španstva patrili Veľké a Malé Uherce, Pažiť, Horná Ves, Radobica, Veľké Pole, Oslany, Čereňany, Vieska, Chalmová, Bystričany, Zemianske Kostoľany, Kamenec pod Vtáčnikom. Neskoršie obvod Oslian bol pripojený k Tekovu a nie k Nitre.
Do tekovského obvodu patrilo aj celé územie od Hronského Beňadika až po Kremnické Bane, ktoré sa v listinách nazýva „terra de Susolgi“. Tento názov sa vyskytuje aj vo fundačnej listine Svätobeňadického opátstva z roku 1075 ako označenie majetku opátstva (slovensky Šušolie).
Predpokladá sa, že oblasť územia označovaného ako Šušolie bola pomerne husto osídlená už pri vzniku opátstva v roku 1075. Územie Šušolia malo troch vlastníkov, a to spomínané Hronsko-beňadické opátstvo, boli tu aj kráľovské majetky a svoje majetkové práva mal na tomto území aj ostrihomský arcibiskup. Tieto majetkové pomery sa predpokladajú na tomto území už v 11. až 12. storočí, keď musíme počítať v oblasti Šušolia aj so vznikom cirkevnej organizácie. V tomto období sa predpokladá, že farská správa v Hronskom Beňadiku mala na starosti aj kráľovské majetky pravdepodobne po Žarnovicu. Okrem toho sa už v staršom období predpokladá farnosť vo Vieske (dnes Ladomerská Vieska). Na biskupských majetkoch sa predpokladá farnosť už začiatkom 12. storočia najmenej vo Svätom Kríži. Kráľovské majetky mali faru už v 12. storočí aspoň v Žarnovici. Tieto názory zastáva historik Mišík, a to z dôvodu osídlenia Šušolia, ktoré si podľa neho bezpodmienečne vyžadovalo cirkevnú organizáciu tohto územia už v staršom období, ako sa zachovali o tejto skutočnosti písomné pramene, teda v 11. a 12. storočí. Zo súpisu fár v oblasti Šušolia vieme, že už v tomto období boli fary v Hliníku nad Hronom, Novej Bani, v Rudne nad Hronom, v Žarnovici, Kremnici, vo Svätom kríži, v Kopernici, vo Vieske, v Horných Opatovciach, v Jastrabej, v Tekovskej Breznici a Trubíne.
Kráľovská hradná farnosť Zvolen riadila svoje územie z Pustého hradu, ktorého vznik sa kladie pravdepodobne už do čias Veľkej Moravy. Tento hrad a správu tohto územia prijal do svojho systému aj novovznikajúci Uhorský štát. Kedy vznikla zvolenská hradná farnosť sa nedá zistiť, ale predpokladáme, že to mohlo byť už v 11. storočí, napriek tomu, že táto farnosť je doložená až v roku 1263.
Keďže postupne zvolenská hradná farnosť nemohla cirkevnoprávne obsiahnuť také veľké územie aké mala pôvodne, vznikajú nové farnosti. Jedna z najstarších je v Slovenskej Ľupči. Aj tieto farnosti boli pomerne veľké a preto dochádza tiež k ich členeniu na menšie farnosti.
Najstaršími farnosťami vo Zvolenskej stolici boli: Zvolen, Banská Bystrica, Krupina, Slovenská Ľupča, Dobrá Niva, Babiná, Bacúrov, Čerín, Horná Mičiná, Ostrá Lúka, Sása, Zvolenská Slatina, Budča, Hájniky a Trnie.
Turiec bol dokázateľne pomerne husto osídlený už v období Veľkej Moravy. Svedčí o tom množstvo hrádkov a hradíšť. O tomto slovanskom osídlení dosvedčujú aj mohyly a rôzne sídlištné nálezy remeselníckych výrobkov. Toto územie však až do začiatku 13. storočia nenašlo veľkú odozvu v písomnom materiály. Jediný písomný doklad, ktorý hovorí o Kláštore pod Znievom (villa sancti Ypolity) je z 1. septembra 1113. Vtedy bol vlastníctvom benediktínskeho opátstva na Zobore, ale aj Slovenské Pravno (Praun) patrilo do ich majetkovej správy už v tomto období.
V roku 1252 prichádzajú na toto územie premonštráti. Celý Turiec s Oravou patril v 13. storočí do nitrianskeho archidiakonátu a v ňom zostal až do roku 1776. Spočiatku Turiec patril do Nitrianskej stolice, aby na prelome 12. a 13. storočia bol pričlenený k Zvolenskému komitátu. Začiatkom 13. storočia môžeme bezpečne zistiť sakrálne miesta len v Kláštore pod Znievom a vo Svätej Mare (dnes Socovce), ale takéto miesta a teda aj náboženské strediská, môžeme predpokladať na základe hustoty osídlenia aj v iných lokalitách Turca. Hromadný záznam fár v Turci pochádza z údajov pápežských kolektorov, ktorí spisovali fary pre určenie ich decím pre pápežskú kúriu v roku 1332. Sú to: Háj, Horné Jaseno, Ivančiná, Kláštor pod Znievom, Turčiansky Ďur, Turčianska Mara, Mošovce, Sebeslavce, Slovenské Pravno, Sučany, Turany, Turčiansky Michal, Vrútky, Necpaly a Martin.
V časoch reformácie dochádza k vzniku protestantskej cirkvi, ktorá sa postupne členila na evanjelickú, ale aj celého radu iných protestantských cirkví , z ktorých na našom území má hlavne podiel reformovaná cirkev založená Jánom Kalvínom. V rámci katolíckej cirkvi už jestvuje niekoľko desaťročí aj gréckokatolícka cirkev a v menšej miere aj pravoslávna cirkev.
Reformácia Banskobystrickej diecézy preniká z kráľovských miest, ktoré jestvovali na jej území. Z týchto miest, kde veľmi význačnú a pomerne aj vzdelanú vrstvu tvorili mešťania nemeckého pôvodu, ktorých študenti v pomerne silnej miere navštevovali zahraničné univerzity a mnohí z nich práve v Nemecku. Odtiaľ sa šírili reformačné myšlienky, nielen do nemeckých oblastí, ale takmer aj do celej Európy. Študenti z nemeckých univerzít, ktorí sa obyčajne vracali po ukončení štúdií do svojej domoviny boli hlavnými šíriteľmi nových reformačných myšlienok a hnutí. Tento odraz v šírení nových myšlienok v kresťanskom svete mal takmer okamžitú ozvenu hlavne medzi nemeckým obyvateľstvom v mestách i mimo samotného Nemecka, teda aj v Uhorsku.
V Uhorsku nahrávalo k šíreniu reformačných myšlienok aj vybitie takmer všetkých vtedajších cirkevných hodnostárov v bitke pri Moháči v auguste 1526, a preto nebolo inštitúcie, ktorá by bola schopná čeliť k prenikaniu týchto myšlienok.
Postupne sa však katolícka cirkev spamätávala z tohto radikálneho zvratu vo svojom postavení a začala robiť rekatolizačné (protireformačné) opatrenia. Išlo tu o akúsi katolícku reformáciu v rámci starej cirkvi, ktorá bola evidentná hlavne po ukončení Tridentského koncilu a snahou o získanie späť stratených pozícií ako aj veriacich. Táto protiakcia začína využívať i niektoré prostriedky, ktoré robili evanjelickú cirkev na Slovensku dominantnou. Okrem spoločensko-politických dôvodov je to napríklad využitie kníhtlače a školstva.
Postupne dochádza na mnohých miestach v diecéze k návratu do starej cirkvi a to zásluhou jednak dobudovaním cirkevnej hierarchie, ale aj zvýšeným vydávaním katolíckej náboženskej literatúry ale i zakladaním nových škôl a snaha o ich vyššiu kvalitu nielen odbornú ale i v náboženskom, teda katolíckom smere. Táto zvýšená kvalita katolíckeho školstva sa odrazila i pri vyučovaní na už existujúcich školách, kde táto cirkev mala svoju právomoc.
Tak napríklad vznikajú školy piaristov v Prievidzi, v Brezne a Krupine. Františkáni v tomto smere pôsobili v Kremnici a na okolí a jezuiti v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom.
Rehole sa však nesnažili pôsobiť len na území školstva, ale pôsobili na veriacich i pomocou tzv. ľudových misií, ktorými sa im podarilo získať tiež mnohých veriacich do katolíckej cirkvi.
Rekatolizácia mala však aj iné podoby, napríklad konverziou zemepána ku katolíckej viere. Obyčajne časom bolo územie konvertitu ovplyvnené jeho novými názormi a postupne sa rekatolizovali územia spadajúce do jeho právomoci. Toto môžeme vidieť napríklad v niektorých oblastiach Turca, ale hlavne na hornej Nitre, kde prevládajúce evanjelické náboženstvo postupne vytláča z jeho pozícií katolícka cirkev aj veľkou zásluhou šľachtickej rodiny Pálfiovcov, ktorí konvertovali ku katolicizmu.
Zdroj: BALÁŽ, Z.: Dejiny Banskobystrického biskupstva do roku 1870, Rigorózna práca, Banská Bystrica, 2009.
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, Mišík, M.: Vznik a funkcia fár na území Banskobystrického biskupstva, rkp. 1976.
pk